Húsenička

Zelená nitka piadi sa predo mnou,
telíčkom svojim dĺžku listu meria.
Kým prejde celý list, aj týždeň prebehne
a ja tu sedím a dívam sa na ňu.

Zelená piadivka chodí mi po stole
hlavička, zadoček, oblúčik tela.
Dieťatko hľadí na tú malú potvorku,
v údive otvára ústa.

Chlpatá mátoha so žltou machuľkou
s chuťou sa zahryzla do divej mäty.
Nadšene hľadím, jak z púpavy ubúda.
V tom brušku malinkom všetko rýchlo mizne.

Kŕmi sa poctivo, nič iné nevníma,
sústredí celý svoj um na jeden list.
Kiež by som vedela tak poctivo tráviť
svoj čas a prácu, čo čaká ma zas.

V tej kráse divokej ohyzdnej i milej
prekrásne stvorenie háveďou zvané,
budúci motýlik pasie sa v záhrade.
Jabĺčko prevŕta, má naň stále chuť.

Zajtra tá potvorka do listu skrúti sa,
pred okom zvedavým zatvorí dvierka.
Ušije babôčka kabátik vlnený
pre svoju premenu veľkú.

Pozajtra vyletí z domčeka krásny kvet,
z larvičky pahltnej veselý motýľ.
Vedľa sa posadí, krídla si narovná,
hrdo sa v povetrie vznesie.

Tak dal im do vienka, stvoreniam podivným,
krásu i ošklivosť, údiv i odpor,
prácu i veselosť, larvu i motýľa.
A ja sa pred nimi, Pane môj, kloním.